Jedna z prvých amerických superstar v NHL

Autor: Martin Hadbavný | 23.5.2020 o 21:30 | (upravené 23.5.2020 o 21:53) Karma článku: 2,64 | Prečítané:  331x

Legenda, o ktorej bude dnes reč, je považovaná za jednu z prvých amerických superstar v NHL, a ovplyvnila život mnohých chlapcov, z ktorých sa následne stali hviezdy NHL. Pohodlne sa usaďte, predstavujem Vám Patricka LaFontainea.

<p style="text-align:justify;">Keď sa Pat LaFontaine postavil prvýkrát postavil na ľad s korčuľami, tak mal približne štyri roky, stále padal a so slzami očiach si ich frustrovane vyzúval. Našťastie tomu dal ešte jednu šancu o rok neskôr, a s pomocou svojho otca sa korčuľovať naučil. Pat sa narodil 22.februára 1965 v St.Louis, ale keď mal sedem rokov presťahovala sa celá rodina do štátu Michigan. Blízko ich domova práve stavali nový hokejový štadión, a navyše neďaleko sa nachádzalo aj jazero, na ktorom strávil Pat hodiny a hodiny počas víkendov, respektíve po škole. Ako sedemročný začal hrať nižšiu hokejovú súťaž, a už o dva týždne nastupoval o ročník vyššie spolu so svojím bratom, kde trénoval ich otec.</p><p style="text-align:justify;">Napriek tomu, že Pat v hokeji exceloval, nemyslel si, že by to mohol dotiahnuť až na profesionálnu úroveň. Až olympijský zázrak v roku 1980 otvoril oči mnohým chlapcom a dievčatám, že šanca a príležitosť existuje. Rovnako tak 15-ročný LaFontaine si uvedomil, že by to mohol dotiahnuť do olympijského výberu, respektíve na profesionálnu úroveň.  Ako 16-ročný hrával za tím Detroit Compuware, kde si doslova podmanil celú ligu. V 79 zápasoch získal neuveriteľných 324 bodov, a nastal čas aby sa rozhodlo, kam povedú jeho hokejové kroky ďalej. Na rozdiel od ostatných amerických hokejistov, ktorí ostávali na amerických univerzitách,  si LaFontaine vybral možnosť hrať v kanadskej juniorskej súťaži. Ako 17-ročný odchádzal prvýkrát z domu, s obavami za čím vlastne ide. Presunul sa od QMJHL, kde nastupoval za tím Verdun Juniors. Tento tím sídlil vo frankofónnej oblasti Kanady, a keďže Pat má francúzsko-kanadské korene, dokázal tak jednoduchšie prekonať kultúrny šok z presťahovania sa do značne inej oblasti oproti tej, kde vyrastal. Dokonca jeho hokejovými idolmi boli dvaja frankofónni kanaďania – Guy Lafleur a Gilbert Perreault. Vo Verdune odohral iba jednu sezónu v rokoch 1982-83, ale bola to výnimočná sezóna. V jednom útoku nastupoval s Jeanom-Mauriceom Coolom a Gerardom Gallantom. Počas 70 zápasov skóroval 104-krát, čo bolo o 20 gólov viac ako strelil druhý Mario Lemieux. K tomu pridal 130 asistencií a s 234 bodmi vyhral kanadské bodovanie ligy s neuveriteľným 46 bodovým náskokom. Celkom pochopiteľne sa stal hráčom roka CHL.<br /><br />V čase najväčšej slávy New Yorku Islanders, kedy počas rokoch 1980-1983 vyhrali štyrikrát Stanley Cup bol ich generálnym manažérom Bill Torrey. Tomu sa pozdával draftový ročník 1983, a tak vymenil Boba Lorimera a Davea Camerona do Colorada Rockies, pretože veril, že práve výber tohto tímu môže pripadnúť na draftovú jednotku. Nakoniec bol z toho výber z tretej pozície, ale to Torreymu vôbec nevadilo, pretože po tom čo boli z prvých dvoch miest vybraní Brian Lawton a Sylvain Turgeon, ostali ešte voľní práve Pat LaFontaine a Steve Yzerman. Torrey si vybral LaFontainea pretože veril, že on bude lepším zlomovým hráčom. Torrey chcel LaFontainea silou mocou, dokonca vyhlasoval do médií, že Brian Lawton je novým Bryanom Trottierom, len preto, aby si ho Minnesota z prvého miesta vybrala, a jemu tak ostal LaFontaine. Brilantný ťah, ktorý mu vyšiel.</p><p style="text-align:justify;">V roku 1980 vyhrali New York Isladners svoj prvý Stanley Cup, keď o víťazstve rozhodla akcia Bobbyho Nystroma a Johna Tonelliho. Z tohto víťazstva sa v hľadisku tešil aj 15-ročný LaFontaine a myslel na to, aké úžasné to pre hráčov Islanders musí byť. Už o štyri roky hral za olympijský tím USA v Sarajeve, a po skončení olympiády nastúpil na svoj prvý zápas za New York. Na krídlach mal zhodou náhod práve Bobbyho Nystroma a Johna Tonelliho. Sám tomu nemohol uveriť. Vo svojom druhom zápase na ľade Toronta vstrelil hattrick, pridal dve asistencie a pri víťazstve 11:6 boli za prvé tri hviezdy vyhlásení Bobby Nystrom, John Tonelli a mladučký Pat LaFontaine. Príbeh sa však ale nenaplnil do bodky, pretože Islanders v tom roku prehrali vo finále s Edmontonom, a ich dynastia sa skončila.</p><p style="text-align:justify;">LaFontaine sa ale postupne stal dôležitou súčasťou Islanders. Už v tretej sezóne sa stal 30-gólovým strelcom, a túto hranicu sa mu podarilo prekonať počas ôsmich sezón v rade. V sezóne 1987-88 si pripísal 92 bodov, a vyhral tímové bodovanie. O dva roky neskôr zaknihoval 105 kanadských bodov, a v celkovom poradí celej ligy skončil na ôsmom mieste. Bobby Nystrom na neho spomína ako na jedného z najlepších korčuliarov, s akým mohol hrať. Pohyboval sa s neskutočnou ľahkosťou a jeho agilita bola obdivuhodná. Podľa slov vtedajšieho generálneho manažéra Torreyho, bol LaFontaine nesmierne rýchly. Či to bol jeho samotný pohyb, alebo schopnosť rozhodnúť sa či vystreliť, alebo nie, vo všetkom bol o sekundu rýchlejší ako súperi, čím získaval výhodu na svoju stranu.</p><p style="text-align:justify;">Medzi jeho najpamätnejšie momenty patrí rozhodujúci gól v siedmom zápase v prvom kole play-off proti Washingtonu 18. apríla 1987. Hralo sa už siedme predĺženie, LaFontaine spomína na to, ako niektorí diváci už spali. V čase 128:47 sa Lafontaine otočil okolo svojej osi a vypálil puk na bránu, ktorý prekonal Boba Masona v bráne. Jedná sa o desiaty najdlhší zápas v histórii NHL a na hodinkách v čase víťazného gólu boli dve minúty pred druhou hodinou v noci. Samotný zápas je označovaný ako „Easter Epic“, keďže sa hral na prelome veľkonočnej soboty a nedele.<br /><br />V roku 1990 utrpel LaFontaine svoj prvý otras mozgu, a začali sa tak jeho zdravotné problémy, ktoré mu neskôr jeho kariéru aj ukončili. Islanders sa prestalo dariť, a LaFontaine začal byť frustrovaný. Celé to vyústilo až do bodu, kedy odmietol ponuku na štvorročný kontrakt, a pred začiatkom ročníka 1991-92 sa odmietol hlásiť tímu. Tri týždne od začiatku sezóny bol vymenený do Buffala Sabres. Počas prvej sezóny za Buffalo stihol odohrať už len 57 zápasov, ale nazbieral úctyhodných 93 bodov a strelil 46 gólov. Nasledujúca sezóna bola z hľadiska individuálnych výkonov jeho najúspešnejšia. V spolupráci s Alexom Mogilnym nazbieral 148 bodov za 53 gólov a 95 asistencií. Žiaden iný Američan nezaznamenal viac kanadských bodov v jednej sezóne ako práve LaFontaine v ročníku 1992-93.  Z jeho prihrávok ťažil predovšetkým Mogilny, ktorý nastrieľal 76 gólov. V tejto sezóne bol LaFontaine aj finalistom v hlasovaní o Hart Trophy, ale na Maria Lemieuxa bol aj tento skvelý výkon prikrátky.</p><p style="text-align:justify;">Nešťastné zranenia spôsobili, že v nasledujúcich dvoch ročníkoch odohral LaFontaine dokopy len 38 zápasov.  Napriek tomu sa nevzdával, a za svoje odhodlanie a vytrvalosť si vyslúžil v sezóne 1994-95 trofej Billa Mastertona. Následne zažil ešte jednu úspešnú sezónu so ziskom 91 bodov, ale na začiatku sezóny 1996-97 utrpel ďalší otras mozgu, čo ho stálo ďalší vynechaný ročník. Výmena do New Yorku Rangers znamenala to, že si zahral za všetky tri kluby sídliace v štáte New York, čo sa v NHL podarilo len piatim hráčom. Bola to ale jeho posledná sezóna. V zápase proti Ottawe 16. marca 1998 sa zrazil s vlastným spoluhráčom Mikeom Keaneom, a utrpel ďalší otras mozgu. Zvyšok sezóny vynechal a 12. októbra 1999 oficiálne ukončil kariéru. Svoj posledný zápas tak odohral vo veku 33 rokov.  </p><p style="text-align:justify;">Celkovo odohral v NHL 865 zápasov, počas ktorých nastrieľal 468 gólov a pridal 545 asistencií. S počtom 1013 kanadských bodov mu patrí deviata priečka medzi všetkými Američanmi. S bodovým priemerom 1.17 bodu na zápas mu však patrí prvá priečka čo sa týka amerických hokejistov. Nebyť nešťastných zranení, ktoré mu zdecimovali kariéru, mohol byť v historických tabuľkách oveľa vyššie, a kto vie, možno by aj nazbieral viac bodov ako Mike Modano.</p><p style="text-align:justify;">Tak ako LaFontainea ovplyvnil americký zázrak na ľade, aj on mal vplyv na mladých amerických hokejistov. V časoch keď prerazil do NHL boli neskoršie hviezdy ako Tkachuk, Guerin či Roenick tínedžermi, a Pat LaFontaine bol ich vzorom. Patrí medzi hráčov, ktorí sú radený do najlepšej generácie amerických hokejistov, a v roku 2003 bol uvedený do Hokejovej siene slávy. Po skončení kariéry sa venoval predovšetkým charite, pomáhal chorým deťom v nemocniciach, ktorým sa snažil vytvárať lepšie podmienky v ich ťažkých časoch. Skúšal to aj na manažérskych postoch v New Yorku Islanders a Buffalo Sabres, ale jeho manažérska kariéra nebola tak úspešná ako hokejová, a trvala len krátku dobu.</p><p style="text-align:justify;">Jeho dres s číslom 16 je vyvesený pod stropom arény v Buffale. Jeho kariéra síce nebola tak dlhá, ani tak úspešná z tímového hľadiska, no napriek tomu bola obdivuhodná, a zaslúžil sa o rozvoj ďalších hviezd, keďže sa z neho stala jedna z prvých amerických hviezd v NHL. </p>

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

AUTORSKÁ STRANA SAMUELA MARCA

Neuveriteľná smola poslanca Fica (píše Samo Marec)

Buď sa obklopil ľuďmi, ktorí vo veľkom porušovali zákon, alebo to celé zastrešoval.

Plagiát odovzdal aj minister školstva Gröhling

Zaradil sa k politikom ako Andrej Danko či Boris Kollár.


Už ste čítali?